I.

Domov, v ktorom pôsobím, víta klientov i blúdiaceho Holanďana starou fasádou, opadanou omietkou a chladnými múrmi, starými popraskanými okennými rámami a škrekom papagája, ktorý sa v týchto letných mesiacoch aj s klietkou ocitol na balkóne. Občas je možné zazrieť Peťa Tkáčika sediaceho v tomto neutešenom prostredí s cigaretkou v ústach, či nefajčiacich zato zvedavých obyvateľov domova očakávajúcich, že dnes to bude "iné".

Bude to však naozaj iné? Nik z nás netuší, čo sa im víri všetkým v hlavách, čo nám chcú často povedať, nik netuší, či tu budeme zajtra a či dokážeme naším klientom zabezpečiť všetko za skutočných podmienok v skutočnom svete. Dokážeme to?

Začíname

Tento blog vzniká na popud môjho dobrého kamaráta, ktorý momentálne pracuje v jednom z domovov pre mentálne postihnutých ľudí. Príbehy, ktoré mi denne prináša nie sú len príbehy o ľudskosti a humanite. Pri jeho rozprávaní ma nehreje pri srdiečku – čo by sa akosi automaticky malo diať, keď niekto počúva o dobrovoľníckej činnosti, kde základom je pomoc ľuďom, ktorí si pomôcť nevedia. Skôr mi jeho rozprávanie pripomína hlásenia z fronty. Je to vojna, kde na jednej strane stojí dobrý úmysel, ochota pomôcť a akási základná ľudskosť a na strane druhej arogancia štátnych úradníkov, neschopnosť kompetentných a nezáujem a lenivosť tých, ktorý riadia. Niekde medzi sa nachádzajú pacienti. To sú tí z nás, ktorý si skutočne nevedia dupnúť a povedať že takto a takto to bude a toto je pre nich to najlepšie.

Tento blog teda venujem mentálne postihnutím ľuďom v našom okolí a všetkým, ktorých zaujíma ich život a osud. Vitajte a reagujte s nami.